Okolie Otogakure no Sato

Príjazd do okolia Otogakure no Sato. Som zvedavý, kedy si ten chuunin všimne, že nie sme na tom mieste, na ako sme byť mali. Nachádzame sa totiž len neďaleko Otogakure no Sato, konkrétne v zalesnenej časti okolia. Tento les poskytuje celkom dobré maskovanie, snáď nás tu nikto neprepadne... no v skratke, nemal by. Podľa toho, akú misiu mám ja... a že je to misia tajná, by mi mali ľudia z Oto ešte pomôcť.

Ach, snáď sa o tomto nedozvie žiadna osoba, ktorá by sa dozvedieť nemala. Špeciálna misia, ktorou ma poveril môj pán spočíva v tom, že mám predať chlapca z klanu Hyuuga, z hlavného rodu do rúk Otokagovi. Ten si chlapca prevezme, je snáď jasné, že mu ide hlavne o byakugan. Môj pán by z toho mal mať jedno oko, kým Otokage to druhé. Aké iné veci v dohode sú vôbec ani len netuším.

Myslím, vlastne mám podozrenie, že v okolí už sa nachádza nejeden ninja z Oto, no nechcem vzbudiť u Hyuugu podozrenie a tak sa ich nesnažím vypátrať pomocou techniky cítenia chakry. Bol by to risk, hlavné je, aby sme chlapca dostali rýchlo a bez zbytočných následkov.

Les, v ktorom sa práve nachádzame pôsobí nepríjemným dojmom. Je tu vlhko, obďaleč počuť zvuky rôznych tvorov. Snáď sa sem nepriblížia, nemám veľkú chuť tu ukazovať svoje schopnosti. Šéf mi udal misiu im chlapca priniesť, nie im ho ešte aj poraziť, preto to všetko nechám na nich. Budem sa len prizerať.

Tak už to konečne začalo. Už som sa bál, že tí hlupáci z Oto sa tu ani neukážu. Majú veľké šťastie, že sa ukázali. Ak by totiž plán vyšiel najavo a dozvedel by sa o tomto hokage, zrejme by bola vojna, no a ja... mňa by asi popravili za vlasti zradu. Rovnako tak, ako aj môjho šéfa. Preto musí byť táto misia úspešná, inak som mŕtvy človek.

Sledoval som ninjov z Oto, ktorí boli odetí tak, aby som ich identitu nespoznal. Hlavne, že oni vedeli kto som ja, mohli mi povedať, aby som sa maskoval, no potom by mi zrejme neuveril ten chlapec. Bože robiť prostredníka je taká hlúpa práca. Toto bolo naposledy, čo som niečo také robil. Dúfam, že odmena aspoň bude stáť za to!

Keď sa na mňa ustráchaný chlapec od Hyuugov, div, že nie so slzami v očiach otočil, neubránil som sa smiechu. Môj smiech bol hlasitý. Konečne si ten nadutý parchant uvedomil, že mu odbila posledná hodina života... a najlepšie na tom je to, že jediný človek, ktorý by s tým teraz niečo mohol urobiť som ja! A ja s tým neurobím vôbec NIČ!
"Ach ty hlúpe decko!"
Môj smiech neustával, naopak... bol ešte odpornejší a hlasitejší.
"V prvom rade, sa nevolám Sakaki, a už vôbec ti neplánujem povedať svoje pravé meno."
Konečne som sa upokojil.
"Si tak blbý alebo len sveta neznalý? My nie sme pri Ame... ak by sme boli, už dávno by si to vedel kvôli upršanému počasiu a vysokým vežiam, ktoré by si videl obďaleč."
Zasa som sa začal smiať.

Až po chvíľke som sa znovu upokojil.
"Sme v okolí Oto, priviedol som ťa sem. Naletel si!"
Zaškeril som sa a vedel, že už mu to môžem povedať. Nebolo nič čo stratiť, aj tak to decko zomrie. Nech aspoň vie prečo.
"Mojou misiou už od začiatku bolo, aby som ťa priviedol k Oto. Kvôli tvojim očiam! Irónia však? Oči, vďaka ktorým si sa mal stať jedným z najsilnejších ninjov, ktorého by nikto len tak nezabil, sa ti stanú osudnými a zomrieš len kvôli tomu, že ich máš."
Ukázal som na neho prstom.
"Máš prosto smolu chlapče. Poviem, že pri skúmaní okolia Ame sme boli prepadnutí, no a ty si zahynul... ja jediný som bol schopný utiecť, no nie bez zranenia."
Vzal som tanto zo svojho chrbta a rezol sa ním na ruke... potom na ramene a napokon aj na nohe. Zranenia musia vyzerať staro... nemôžu byť čerstvé.
"Ty tu teraz zomrieš, kým ja sa vrátim a budem si užívať života."
Svoje tanto som utrel o kus handry a hodil ju na zem.
"Handru spáľte."
Nakázal som ninjom Oto a otočil sa od chlapca.
"Zbohom!"
Povedal som a hlasitým smiechom, ktoré občas prerušila bolesť zo zraní a uskočil som stranou, odkiaľ som mal v pláne pozorovať boj, aby som potom mohol podať hlásenie šéfovi.

Ninjovia, ktorí sa tu zhromaždili, všetci pôvodom z Oto, dali čas Kazutovi, aby povedal všetko to, čo mal na srdci, no a hneď ako dorozprával, už boli pripravení k útoku. Nechceli totiž dať Hyuugovi žiadny ďalší čas na prípravy. Už tak bol Kazutov príhovor dosť dlhý. Tak na čo ešte čakať?

Kokuto (veliteľ zásahu) stál uprostred pätice ninjov, z ktorých sa dvaja, tí ktorí boli najviac po stranách ihneď rozbehli po Takumim. Tak ako Daiki, ninja bežiaci po ľavej strane, tak aj Hanzo, ten ktorý bežal po strane pravej, držali obaja konce rovnakých drôtov. Drôtov bolo približne päť, no a každý jeden meral zhruba šesť metrov. Takže Daiki a Hanzo držali medzi sebou asi päť metrovú vzdialenosť.
Prešlo možno len zopár sekúnd, než sa dostali k Takumimu. Razom sa však do drôtov, z ničoho nič a hlavne nečakane, dostala z každej strany, raiton chakra. Vďaka tomu sa z týchto drôtov stali ničivé, raitonové nite, ktoré by nemali problém prejsť kmeňom stromu ako maslom. Ľudské telo preto pre drôty nič neznamenalo a v prípade, že sa Takumi neubráni tomuto útoku, zostane tu po ňom len hromada častí jeho tela.

Avšak, Akinari (ďalší člen Oto) nepredpokladal, že Hyuugu zabijú hneď prvým útokom a preto sa radšej pripravil na okamžitý útok v momente, keď sa stane ten prvý, z rúk jeho kolegov, neúspešným. Tým, že dal ruku pred seba a utvoril pečať, bol pripravený okamžite sa, vďaka technike Shunshin no Jutsu, dostať na iné miesto. To, že Akinari bol nadaný na boj z blízka o ňom vedeli všetci jeho kolegovia, a preto tí, ktorí si všimli jeho zámeru sa radšej stranili. Akinari mal totiž v ruke, ktorou práve nevytvoril pečať, pripravenú veľmi ostrú katanu, naviac však z rukoväte tej istej katany, tiahla sa nebezpečne vyzerajúca, asi tri možno štyri metre dlhá reťaz s ostňom na konci.

Daiki a Hanzo bežali priamo na Takumiho s tým, že každý z nich držal koniec drôtov, ktoré boli posilnené raitonom. Ich pevnosť sa teda znásobila a schopnosť rezať bola priam neuveriteľná. Avšak, pri stretnutí s Kaitenom sa ukázalo, že raitonom nabité drôty predsa len nedokážu prejsť rotujúcou chakrou. Drôt sa skrútil a potiahol ako Hanza, tak aj Daikiho do Kaitenu. Aj keď sa títo dvaja ninjovia pustili drôtov, všetko sa to zomlelo v takej rýchlosti, že už sa nevyhli stretu s rotujúcou chakrou Kaitenu. Kaiten ich vymrštil vysoko do vzduchu, pričom na nich zanechal zranenia rôzneho druhu. Pád na tvrdú zem im nič neuľahčil, a dvaja ninjovia už neboli schopní ďalej pokračovať v boji.

Sled udalostí však nič nezmenil na tom, že Akinari, ninja, ktorý uvažoval dopredu, shinobi, ktorý je vo svojej skupinke známi svojimi schopnosťami na boj zblízka, sa vďaka technike Shunshin no Jutsu dostal za mladého Hyuugu v momente, keď ten ukončil techniku kaitenu, pretože ako je známe, nedokáže ju udržať pridlho. Už vopred pripravenou katanou švihol priamo k telu Takumiho, pričom miesto zasáhu mečom malo byť niekde v oblasti lopatiek, na chrbte obete.

Kokuto, veliteľ tunajších ninjov vedel, že uloviť Hyuugu z hlavnej rodiny, hoc len chuunina, nebude tak jednoduché, pretože Hyuuga vďaka svojmu doujutsu nemal problém sledovať všetko okolo seba. Aj to je dôvod, prečo jeho pán túži po tom oku. Nie kvôli technikám B-čkovej úrovne, ale kvôli možnosť vidieť všade... a vidieť všetko! A to je vec, ktorej by sa jeho kolegovia mali obávať.
"Budeme toho potrebovať viac ako katanu a drôt, pripravte sa! Všetci!"
Vydal rozkaz a všetci ninjovia, teda okrem Hanza a Daikiho, ktorí už neboli schopní boja, a samozrejme Akinariho, ktorý už momentálne bojoval, sa mobilizovali, pripravili zbrane, niektorí dokonca utvorili ručné pečate. Prosto boli všetci pripravený Takumiho zamordovať za každú cenu. Napriek tomu, že je chuunin, nemôže si myslieť, že by mohol poraziť niekoľko násobnú prevahu ninjov, z ktorých niektorí majú dokonca jouninskú úroveň.
"Zaútočte akonáhle zočíte príležitosť!"
Vydal posledný rozkaz Kokuto predtým, než si aj on pripravil techniku pomocou ručných pečatí.

Akinari, ktorý bol pod Hyuugom držal v ruke tanto. Vytiahol ho v momente, keď bol je útok katanou neúspešný. Tanto sa momentálne nachádzalo v chrbte Hyuugu a spôsobilo mu tak veľmi vážne zranenie.
"Skončil si..."
Povedal a zaškeril sa. Zároveň však chytil Hyuugu a nedovolil mu pohnúť sa.

Chvíľku na to na Hyuugu vyrútilo množstvo kunaiov, shurikenov a za nimi aj technika, ohnivá, katon: goukakyuu no jutsu. Táto technika bola obrovská a dosť silná na to, aby zasiahla ako Hyuugu, tak aj Akinariho. Presne tak, ninjovia Oto sa rozhodli pre splnenie misie obetovať jedného zo svojich vlastných, a či im to mal Akinari za zlé, sa už nedozvieme.

Oheň z techniky a spolu s ním aj rozžeravené kunaie a shurikeny sa razom dostali k Takumimu, ktorého držal Akinari. Šanca vyhnúť sa nebola... šanca prežiť nebola.
Kokuto stál obďaleč a obzrel sa na Kazuta.
"Môžeš povedať svojmu pánovi o úspešnom výsledku misie. Otokage svoj slovo dodrží."
Povedal vodca skupinky ninjov z Oto a potom už sa sústredil len a len na Hyuugu.

Kokuto sa len pousmial nad mŕtvym telom Hyuugu z Konohy a obzrel sa na Kazuta. Potom len prešiel bližšie k telu, okolo ktorého ešte horeli drobnejšie plamene. Vzal krvavú handru, ktorú tu zanechal zradca z Konohy a podišiel k najväčšiemu plameňu poblíž. Potom, ako handru hodil do plameňa, tá sa chytila horieť... plameň, ktorý ju pohltil, ju pomaly začal meniť na popol.

"Akinari bol dobrý ninja, no musel zomrieť pre vyšší cieľ."
Povedal veliteľ svojim spoločníkom, pri pohľade na mŕtve a mierne zohavené telo ninju z Oto. Po chvíľke už len vydal rozkaz, aby ninjovia Oto vzali mŕtve telá a pomohli raneným. Tak sa aj stalo. Dvaja ranení mali asistenciu od kolegov, vďaka ktorým sa mohli pomaly presunúť do Oto, kde už ich čakali lekári pripravení im pomôcť.

Ďalší ninjovia vzali mŕtve telá ako Hyuugu, tak aj Akinariho a taktiež sa pobrali do Oto. Avšak, nie do nemocnice, ale priamo za Otokagem. On už má s telom plány, ktoré by najradšej uskutočnil hneď teraz.

Kokuto ešte chvíľku postával na mieste boja.
"Dúfam, že týmto naša spolupráca nekončí."
Zaškeril sa pod maskou smerom ku zradcovi z Konohy a potom urobil jednu "drobnú" ručnú pečať. Vďaka nej na mieste, kde stál ostal len dym. A tak z miesta zmizli všetci ninjovia Oto, zanechajúc tak Kazuta samotného.

Heh, ninjovia Oto sú slabí. To ma napadlo v momente, keď som videl, ako hneď dvaja z týchto shinobi, ktorí mali zabiť nepripraveného chuunina, padli za obeť jeho obrannej technike. Najskôr som sa normálne začal obávať, či bude treba, aby som zakročil. Bola by hanba preveliká, ak by ich Takumi porazil všetkých a nakoniec by som sa musel o to oprieť sám, a ešte im ho aj poraziť.

Našťastie sa ukázalo, že to nie sú až také lamy, ako sa spočiatku zdalo, a dokázali ho zatlačiť do kúta. Obetovať vlastného shinobi, aby sa im podarilo toho chuunina zabiť... také veci sa robia v prípade, že niekto chce zabiť A alebo S rank ninju a nie chuunina.

Aj keď sa im podarilo napokon Takumiho zabiť, začal som pochybovať o tom, či bola dohoda s Oto dobrou voľbou, pretože títo ninjovia sú strašní looseri, hlavne, že sa vedia tváriť drsne. Keď na mňa prehovoril ich vodca, ktorého charizma bola rovná nule, a ak by mi mal veliť, rovno by som ho zapichol, musel som sa zatváriť veľmi kyslo, aby som mohol s jeho názorom súhlasiť.
"Taktiež dúfam, že nekončí."

Keď konečne tá banda šmejdov zmizla z mojich očí, mohol som sa otočiť smerom ku Konohe a vyraziť k nej. Podať hlásenie a užiť si chvíľku voľna. Po tejto misii, kde som stretol toľko "pacientov" to voľno budem potrebovať. Skočil som z konáru na iný a potom zasa na iný a rýchlym tempom som sa vracal späť do dediny. Moje zranenia nie sú až také vážne, aby ma ohrozili na živote, ale sú dostatočne uveriteľné na to, aby to vyzeralo, že som utiekol z boja, v ktorom Takumi podľahol. Možno bude vojna s Ame... ale čo už no...

presun

Približne zo desať minúť na to, ako Azuma dorazil do lesa, som doň dorazil aj ja. Avšak, ešte som bol dosť ďaleko od miesta, kde sa nachádza jounin zo Suny, človek, ktorému mám odovzdať informácie tak cenné, že kvôli nim riskujem vlastný život.

Prechádzal som medzi tieňmi stromov a mesačným svetlom, bielym, ktoré vytváralo dostato sveta na to, aby bola pekná viditeľnosť.

Dúfam, že tam ten muž už bude, pretože ak tu budem musieť čakať, mohlo by to byť podozrivé. Musím sa vrátiť ešte v noci... nie ráno alebo za svitania.

Stále som kráčal hlbšie a hlbšie do lesa, pričom som sa sem tam obzrel. Ak by ma niekto sledoval, musel by to byť veľmi schopný ninja, pretože doteraz som si nikoho ani ničoho nevšimol.

Som veľmi zvedavý, čo za muža poslali tentokrát. Minule to nebol veľmi sympatický ninja... stále mal na sebe masku, akoby nechcel, aby som videl jeho tvár. Nechápem, prečo sa on tváril ako ten, ktorému bolo ublížené... to ja tu riskujem krk kvôli dedine, ktorá mlčí o mojej existencii.

Po dlhšom sledovaní som nakoniec dorazil k lesu. Stále som si udržiaval svoju opatrnosť pretože tá bola kľúčom k úspechu misie. Mesačné svetlo svietilo dosť dobre čo mi značne zhoršovalo situaciu. Čim sme však boli hlbšie v lese, tým bolo aj toho svetla menej. Ak bol podozrivý vtedy, teraz je už vinný. Som zvedavý čo z toho bude vypadá to, že tu má s niekým stretnutie. Že by bol špion? Alebo len ďalší zradca? To sa čoskoro dozvieme.

Stále sme smerovali hlbšie a hlbšie. Zatiaľ čo on si v pohodlne skackal, ja som si musel dávať pozor na všetky veci okolo. Les je v noci nebezpečné miesto, predátory vychádzajú von, viditeľnosť sa zhoršuje a všetko pôsobí inak než cez deň. Pokračoval som v sledovaní Seijiho, nakoniec to vypadalo, že týmto lesom len prechádza, no nechcel som robiť predčasné závery a tak som len pokračoval v sledovaní. Divné, že si ma ešte nevšimol. Buď som tak dobrý v maskovaní alebo on je málo opatrný.

Stále s pocitom, že ma nikto nesleduje, som postupoval hlbšie a hlbšie do lesa, pričom som sa však preventívne obzeral okolo seba. Avšak, kvôli tme, ktorá v lese panovala som toho veľa nevidel a tak som sa skôr spoliehal na svoj sluch.
Problém bol len v tom, že ako som kráčal, vydával som zvuk a tak som svoj vlastný zmysel, sluch, narušoval.

Po chvíľke som však začul hlas. Niekto sa ma pýtal divnú otázku, no pochopil som ju.
"Správne."
Pokojne som odvetil na čo som hneď dodal.
"Nesiem nové informácie. Všetko mám pripravené tak, aby sme sa do niekoľkých minút rozišli bez toho, aby sa niečo zomlelo."

Z vrecka som vytiahol zvitok, ktorý obsahoval informácie, zberané približne pol roka, sám som ich získaval, pričom som niekedy dokonca riskoval odhalenie.
Dúfam, že až táto moja misia skončí, dostanem nejaké veľké vyznamenanie, a tiež by sa zišla aj nejaká špeciálna vec. Túžim po moci, vždy som po nej túžil.

Zvitok som zvieral v ruke, pričom som vyčkával, až si poň osoba zo Suny príde a ja sa môžem rýchlo vrátiť do dediny... do Oto.

Stále v Seijiho pätách som už cítil, že budeme blízko. Aj keď som to nemohol vedieť na istotu, ale šli sme už dosť dlhú dobu, aby bolo jasné že nešiel len na prechádzku. Stále sa obzeral takže som si napriek tomu, že bola noc musel dávať pozor, aby ma neodhalil. Tiež som stále bol v Henge psa, ktorá mi už bola zbytočná. Našťastie v lese bolo dosť hluku, či už húkanie sov alebo šuštenie v kríkoch a tak som ju mohol zrušiť možno i bez toho, aby mu to prišlo podozrivé.

Je tam ten kto má byť? Zaznelo a hneď na to: Správne. Vedel som, že prichádza chvíľa pravdy. Ďalší krik, no tentokrát zaznelo aj niečo o informáciach. Takže je to pravda. Seiji je zradca. V hlave sa mi prehnali Satoshiho slová, aby som ho v prípade nutnosti zabil a tak som to mal aj v pláne pretože som dobre vedel ako Satoshi neznáša zradcov. No niekto ďalší situaciu len komplikoval. Toto bude ešte zaujímavé...

Nevedel som koľko ich je ani kto to je preto som si dal menší odstup a vyliezol na strom, aby som sa lepšie skryl a získal lepší prehľad. Na Seijiho som mal pekný výhľad, len tak tam stál so zvitkom v ruke zjavne s vedomím, že všetko ide podľa plánu. Ja som sa zatiaľ rozhodol neútočiť aspoň do doby než sa ukáže aj tá ďalšia osoba. No to mi nebránilo lepšie sa pripraviť. Vďaka svojmu KG som si vytvoril z kostí dve dýky, ktoré by som po nich v prípade nutnosti mohol hodiť. Teraz zostávalo už len čakať a ďalej nehybne sledovať situaciu.

Sledoval som muža vyslaného zo Suny, ako ku mne prichádza.
Ďalší z tých, ktorí sa narodili v Sune, narozdiel odomňa.
Keď bol pripravený prevziať zvitok, dal som mu ho.
"Je tam mnoho pravdivých informácií, no nachádzajú sa tam aj moje domnienky."
Povedal som, keď už zvitok nebol v mojej ruke.
"Zo sveta mizne mnoho ninjov, to bolo vždy tak, no v poslednom čase miznú aj takí, ktorí majú kekkei genkai. To je veľmi zaujímavé. A čo je ešte zaujímavejšie je, že v Oto sa vytvárajú nové jednotky ninjov, ktoré... ako by som to povedal..."
Podoprel som si bradu rukou.
"... splnia nejakú záhadnú misiu a potom zmiznú. Ako naposledy jeden z mojich priateľov."
Zvýraznil som slovo priateľ, pretože som to nemyslel vážne.
"Dostal sa do špeciálnej jednotky, no a keď splnil misiu, hovoril o úžasnej odmene. Deň na to zmizol a už je to mesiac, čo som ho nevidel."
Povedal som Azumovi a potom sa otočil.
"Máš všetko, po čo si prišiel, čo znamená, že ja idem späť do Oto, akoby sa nič nestalo a ty do Suny. Prajem príjemnú cestu."
Dá sa povedať, že som sa rozlúčil, no ešte som zotrval na svojom mieste.
Tu v Oto ma nikto nerešpektuje, nemám budúcnosť... a to napriek tomu, že som sa narodil priamo v tejto dedine. Suna mi dá veľa a chcú len informácie, to čo im môžem poskytnúť. Ak mám byť v Sune niekto, beriem to... vždy lepšie ako nula v Oto.

Zo stromu som mal pekný výhľad na prichádzajúceho muža. Takže aj on je sám, to situaciu uľahčuje. Aj keď to môže byť len obyčajná pasca. Poriadne som si ešte prezeral ninju, ktorý práve prichádzal. Narozdiel od Seijiho tento pôsobil skúsenejšie a opatrnejšie. Môj pohľad padol ešte na jednu vec. Bola to čelenka Suny i keď som ju poriadne nevidel vďaka dosť veľkej. Suna? Možno len zle vidím, ale je to čím ďalej zaujímavejšie.

Bol som už pripravený zaútočiť, ale Seiji začal hovoriť o niečom ďalšom. Poriadne som počúval o čo sa vlastne jedná. Tieto informácie ma, ale viac menej znepokojovali. Iste, vedel som, že Satoshi zbiera Kekkei Genkai, ale o to som sa veľmi nezaoberal. Čo sa týka miznutí ninjov o tom som zatiaľ veľa nevedel. V dedine som sa o ostatných ninjov veľa nezaujímal. Dokonca som tam nemal ani žiadneho známeho. V hlave sa mi začali preháňať ďalšie myšlienky.

Čo keď aj mňa Satoshi len využíva a po misii ma zneškodní? Na druhú stranu som pre Satoshiho splnil veľa misii a zatiaľ sa mi nič nestalo. Dokonca mi aj spolu s Kodanom dali prekliatu pečať. Bola to len finta ako si ešte viac získať moju dôveru? Som vlastník vzácneho kekkei genkai, mal by som sa začať viac obávať aj napriek tomu, že ma má Satoshi v priazni? Čas poskytne viac odpovedí a než sa tak stane budem pripravený. Vytrhol som sa z dlhých myšlienkových pochodov a všimol si, že sa Seiji a pripravuje na spätnú cestu do Oto.

Napriek mojím pochybnostiam nemôžem toho ninju zo Suny nechať ísť. Tieto informácie by spravili určite veľmi hľadaného ninju aj zo mňa a ak by som Satoshiho sklamal možno by sa ma pokúsil zbaviť hneď. Nedopustím to, potrebujem ešte veľa odpovedí na moje otázky. Nakoniec Seijiho nemusím zabiť hneď, je len na mne ako s ním naložím. Napriek dlhému váhaniu som sa musel vydať do útoku. Tesne pred útokom ma napadol šialený nápad. Ak by si ten ninja zo Suny myslel, že chcem zabiť len jeho, možno by Seijiho považoval za zradcu. Aj keď nedával som tomu veľké nádeje, ale za skúšku som predsa nič dať nemohol. Viac som už neváhal a hodil obe kostené dýky smerom na toho ninju zo Suny. Dýky sa točili a mierili ninjovi zo Suny presne na telo. Zostal som stáť na mieste a radšej sa pripravil no musel som ešte trochu podnietiť ninju zo Suny, že ide vlastne o zradu zo strany Seijiho. "Výborne Seiji, dokázal si to. Viem, že byť dvojitým špionom neni jednoduché, ale náš plán vyšiel dokonale. Vďaka tvojím informáciam môžme zastaviť ďalšiu hrozbu a Kazekage sa o tom nemusí a ani vôbec nedozvie. Neváhaj a doraz toho ninju. Satoshi-sama ocení tvoje schopnosti." Povedal som kľudným hlasom a čakal čo bude nasledovať.

Muž zo Suny sa dal pomaly na odchod, keď po ňom vyletelo niečo ako kunai.
"Sakr... čo?!"
Ani som nestihol zareagovať, keď som počul mužský hlas tárať nezmysli. Všetko sa udialo veľmi rýchlo. Jounin zo Suny bol naozaj rýchly, dokázal sa vyhnúť prekvapivému útoku. Ja by som bol už isto mŕtvy, asi je to iná liga ako ja!

Zrazu sa na mňa rútil kunai.
"Čo?! Aký zradca?!"
Povedal som, keď som sa mierne ohol do strany a kunai ma tak len škrabol do ramena.
"Ja žiadny zradca nie som! Je to pasca, rýchlo, musíme ho zlikvidovať."
Keďže som vedel, z ktorej strany vyleteli zbrane útočníka, ihneď som tam namieril svoju ruku.
"Sen'eijashu!"
Ani som nedopovedal a už sa smerom ku Keirarovi rútili hady. Hadov bolo možno zo desať a "liezli" z pod môjho rukáva. Mali za úlohu Keitara spútať a otráviť v prípade, že sa im podarí ho uhryznúť. Blížili sa k nemu pomerne rýchlo a čo bolo výhodou... že šli z opačnej strany ako kunai, ktorý po Keitarovi hodil Azuma. Spoločný útok mu teraz dával menej priestru na únik.
"Skap!"
Zakričal som na muža v korune stromu.